Konečne je tu. Jar. Obdobie kedy zlezie sneh, príroda sa prebúdza a ja sa prebúdzam zo sna, že žijem medzi ľuďmi a nie zvieratami. Odchádzajúci sneh totiž nastavuje naozaj silné zrkadlo našej kultivovanosti a úrovni.
Spod snehu na sídliskách totiž na trávnatých plochách nevyliezajú snežienky a medvedí cesnak, ale najmä psie exkrementy a neskutočný bordel. Ako je to možné? Veď v lete sú aj exkrementy, aj odpadky, ale nie až tak intenzívne.
Je to jednoduché. Ešte stále sme totiž ako spoločnosť nedospeli do rozumnej úrovne, ale nachádzame sa niekde v období pred pubertou. Psíčkari sa síce naučili, že keď ich miláčik vykoná potrebu, tak ju zabalia do vrecúška a vyhodia. Je to fajn, Zlepšuje s atak porozumenie medzi majiteľmi psov a majiteľmi topánok, ktoré nechceme mať, hm, zašpinené.
Čo sa však deje v zime? Jednoducho sneh. Ten zamaskuje a skryje veľa. Exkrement stačí len zakopnúť kúskom snehu, alebo sa sám v ňom stratí. Znamená to však aj to, že zázračne zmizne? Vôbec nie… len trpezlivo počká na jar.
A tak naše zodpovedné správanie (zbieranie) platí len vtedy, keď je vidieť. Keď sa nik nepozerá, alebo nehrozí, že bude výsledok viditeľný hneď, jednoducho rezignujeme na slušnosť a ohľaduplnosť. To zbieranie hovienok je krásnou ukážkou fungovania nášho štátu a povahy. Veľa vecí sa zlepšuje. Ale len vtedy, keď sa niekto pozerá, alebo keď sme pod kontrolou. Keď vieme, že nás nik nevyhreší, alebo že sa budeme musieť hanbiť len sami pred sebou, jednoducho na všetko rezignujeme a vyhráva pohodlnosť, či dokonca porušovanie pravidiel.
Slovensko dospeje vtedy, keď prestaneme hádzať špaky do snehu a po svojich miláčikoch si pozbierame aj keď budeme venčiť o jednej nad ránom a nikto nebude nikde na dohľad. Teším sa na ten deň.