Na východ od západu

Uplynulý víkend k nám na východ zavítala Perinbaba v tej najlepšej forme a my
o niečo starší sme si spomenuli ako nás v detstve pravidelne obšťastňovala
svojou hrubou snehovou perinou.

V posledných rokoch sa Perinbaba až na pár výnimiek síce stiahla hlboko do
ústrania, no teraz nám to bohato vynahradila. V Trebišove radšej hneď
vyhlásili kalamitu aj napriek všetkým dôsledkom na bežný život ľudí,
v Humennom im stačilo, keď vedenie mesta chodilo s hasičmi kontrolovať
množstvo snehu na strechách budov a tie najohrozenejšie dali hneď
vyčistiť.

Ozvali sa aj rôzni aktivisti, ktorí navrhovali zrušiť ples v Michalovciach
alebo Humennom, lebo hoci sa nikomu nič nestalo, kvôli snehovej nádielke
videli všade naokolo ohrozenia. Na druhej strane sa tomu potešili detičky,
ktoré si stavali všakovakých snehuliakov, ale aj lyžiari a bežkári, ktorí
nemusia za snehom cestovať až do hôr, ale ho majú takpovediac pred domom.

A to je to, čoho sa chcem dotknúť. Keď som sa prechádzala po našom meste,
zistila som zaujímavú vec. Obyvateľov rodinných domov som už počas prvého
sneženia videla ako hneď zobrali loptu do rúk a odpratávali sneh zo svojich
dvorov alebo chodníkov spred domu. Jeden z nich mal na múriku aj ploskačku
s rumom, ale zas, no nezaslúži si pri takomto doslova športovom výkone?
Keď som ale prešla na sídlisko, množstvo snehu na chodníkoch sa zvýšilo.
No aspoň že sa našlo pár zväčša starších ľudí, zrejme domovníkov, ktorí
cez víkend s rôznymi druhmi lopát a odhŕňačov dávali preč sneh, aby sa do
ich bytovky dostali tí, čo tam žijú.

Niekedy to bol veru zvláštny pocit vidieť ako sa starší lopotia so snehom
a mladí a zdraví ľudia len tak prešli okolo nich, aby im aspoň ponúkli
pomoc a priložili ruku k dielu. Podobne zvláštne som sa cítila, keď na
balkóne stáli ľudia s cigaretkou a pozerali sa ako tam dolu niekto trápi
s odstraňovaním následkov kalamity. Ďalší si zas sadli na počítač,
prihlásili sa na facebook, posielali známym fotky zo svojho
sídliska a nadávali na kompetentných, že sa ako tradične nepostarali
o odhrnutie príjazdovej cesty alebo chodníka k ich tej ich bytovke.

V televízii v nejakej reportáži hovorili, že ľudia zahltili dispečing so
žiadosťami o odpratanie snehu, samozrejme len tam, kde žijú a nevedeli
pochopiť, že posypové mechanizmy a odhŕňače nešli najprv ku nim, ale
najprv do nejakej nemocnice alebo k hasičom…

Žiaľ, už dlhšiu dobu pozorujem, že hoci väčšina z nás nadávala na
socializmus, v hlavách ho niektorí majú stále zakorenený a čakajú, že sa
o ich pohodlie postará každý okrem nich. Záleží nám len na tom,
čo sa deje v našej bezprostrednej blízkosti a keď máme možnosť sami
priložiť ruku k dielu a zlepšiť si napr. aj svoju kondičku, radšej
vypisujeme na sociálne siete alebo trávime čas volaním na všetky možné
čísla a rozčuľujeme sa, ako iní hneď v tej minúte nezvládajú odhrnúť
najväčšie januárové prívaly snehu za posledných vyše 60 rokov.

Preto ma veľmi potešilo, keď som si niekde prečítal ako v Humennom žiaci
tamojšej základnej školy počas hodiny telocviku sami iniciatívne poprosili
školníka a učiteľa, či im nemôžu pomôcť. Deviataci celú vyučovaciu hodinu
odpratávali sneh, aby nielen oni, ale aj ich spolužiaci a vyučujúci mali
lepšiu cestu do školy, za čo dostali pochvalu a pani kuchárky im navarili
čaj.

Títo žiaci ukázali nám dospelým, že namiesto zbytočných rečí a vypisovania
kto urobil chybu, že všade je plno snehu, stačí len prekonať vlastnú
pohodlnosť, zobrať lopatu a vlastnoručne ho odpratať. A tí dospelí, ktorí
namiesto pochvaly týchto našich nádejí ešte kritizovali vedenie školy, že
ich „zneužilo“ na detskú prácu, by si tiež niečo zaslúžili. Niekto by im mal
tou lopatou, o ktorú sa oni zrejme nikdy ani len neopreli, dať takú
výchovnú poza uši, nech sa preberú…

P.S. Aj táto bloggerka cez víkend tri hodiny odpratávala sneh a celkom ju to bavilo